Vzdelanie – to nie sú len informácie

Problémom vzdelávania najmä mladej generácie  v súčasnosti,  to nie sú len peniaze všeobecne, či v konkrétnom prípade  školné, učebnice, počítačové vybavenie, spôsoby preverovania vedomostí, celoživotné  vzdelávanie učiteľov a ich postavenie v spoločnosti, ktorými sa na najrôznejších úrovniach argumentuje, či presnejšie, zaštiťuje. Uvedené parametre nepredstavujú všeliek, ale dajú sa zmeniť k lepšiemu, čo sa v niektorých prípadoch pomaly, ale predsa, už uskutočňuje. Hlavným nastupujúcim problémom v oblasti vzdelávania je prístup k nemu. Ale to základné, čo mnohým pedagogom, ktorí si o sebe myslia, že sú moderní, úplne chýba, je pochopenie dilemy, že informácie nie sú vedomosti. Kým sa budeme snažiť vychovávať „chodiace encyklopédie" niečo nie je v poriadku. Ale nemenej  zavádzajúce v dobe internetu, či iných informačných médií,  je preceňovanie významu tej záplavy neutriedených a nevyhodnotených informácií, ktoré sa na nás každodenne rôznymi sprostredkujúcimi médiami valia.

Pochopiť, že informácie nie sú vedomosti (čo môžeme prirovnať dvojici významov dívať sa vs. vidieť) je jedným z najdôležitejších poznatkov, ktoré môžeme sebe, ale hlavne svojim študentom od základných až po vysoké školy, poskytnúť.  33. Generálna konferencia UNESCO v Paríži v roku 2005 za jeden z nosných programov prvého decénia 21. storočia prijala program kreovanie „knowledge based societies", t. j. spoločností založených na poznatkoch  a vedomostiach každého druhu.  Skutočnosť častokrát, a to najmä v postsocialistických krajinách, tomu neodpovedá. Informácie totiž nie sú vedomosti. Slovensko, ale napr. aj  početné ďalšie krajiny, sa radi pochvália konštatovaním, že sú krajinami, kde informácie každého druhu sú ľahko dostupné.  ˇAno, je tomu tak. Až nadbytok virtuálnych informácií tu naozaj pre každého záujemcu existuje. Chýbajú ale, a to vo všetkých oblastiach individuálneho i spoločenského života, faktické a organizačné vedomosti väčšiny členov ľudskej komunity. 

    

  • Anglický termín „knowledge" bez dlhého uvažovania chápeme ako poznatok, vedomosť, či um . Presnejší významový preklad daného slova v prípade použitého slovného spojenia by mal byť "informácia". Zaužívaný preklad spojenia „knowledge based societies" vo význame „vedomostné spoločnosti"  je výrazne zavádzajúci. Rozdiel medzi informáciami (dátami, údajmi) a skutočnými vedomosťami výrazne zahmlil. Na podstatný rozdiel medzi informáciami a vedomosťami upozorňuje napr.české príslovie „Vědět (myšleno „mít k dispozici"), ještě neznamená umět (tedy být schopen jich využit v praxi).
  •     

  • cítime rozdiel medzi vedomosťami – vedením a dátami – a informáciami.  To cítenie je len intuitívne: informácií môže byť príliš mnoho,  môžeme nimi byť dokonca zahltení ak je ich skutočne mnoho (information36, overload), zatiaľ čo vedomostí nikdy nie je dostatok, či dokonca nadbytok. V prípade, že významový rozdiel medzi termínmi informácia a vedomosť vnímame len intuitívne, je nutné to výrazné rozlíšenie definovať.
  •    

  • Informácie nájdeme na internete, a nie sú k tomu potrebné žiadne špecializované vedomosti , skúsenosti či zručnosti. Problém je v tom, že informácie (dáta) sú len symbolickým opisom či už nejakej matérie, alebo nejakého postupu v činnosti. Vedomosť (schopnosť, um) predstavuje oveľa cennejšiu kategóriu.  Jedná sa totiž o účelové posúdenie vhodnosti matérie, alebo cesty vedúcej k jej úpravám a využitiu, takto ku koordinácii vzťahu k jednotlivým údajom (dátam) a ich skupinám.
  • Všetko, čo každý z nás môže zapísať, opísať (charakterizovať) alebo digitalizovať (slovo, obraz, zvuk) je informácia. Informácia takto predstavuje vstup (ale niekedy aj výstup) do procesu koordinácie činností. Vedomosť je skutočná, koordinovaná akcia, vedúca k praktickém cieľu, zatiaľ čo informácia je len opis umožňujúci čiastkové (napr. výrobné) postupy. Informácie sú púhymi vstupmi do vedomostného procesu koordinácie činností. Dosiahnutie vytýčeného cieľa prostredníctvom akcie (nielen na papieri) je jediným dôkazom praktickej, teda použiteľnej, vedomosti. Všetko ostatné sú informácie.
  •     

  • Informácie sú nutné, ale nie postačujúce. Účelom informácií nie sú samotné informácie, ale prostredníctvom nich nadobudnuté vedomosti.  Podobne, účelom vzdelávania nie sú informácie, ale vedomosti. V súčasnej dobe informácie sú „komoditou" – sú všadeprítomné, a to v podstate v akomkľvek množstve. Čoho je poskromne, sú vedomosti. Naopak, tých je stále menej, i napriek tomu, že sú jediným zdrojom konkurenčnej výhody, jediným opravdovým kapitálom v každej ľudskej činnosti. Vedieť konkrétne letopočty, alebo odborné termíny – to všetko patrí do kategórie informácií, ktoré sú zároveň menej významné ako konkrétne vedomosti. Vedomosti sú získané poznatky o tom, ako a prečo to či ono v spoločnosti i spoločenskej praxi funguje, k akým dochádza premenám a ako ich možno ovplyvniť.
  •     

  • Od rôznych dát a informácií, ktoré sú všade okolo nás, se globálna spoločnosť presúva k vedomostiam (AKO ?) a múdrosti (PREČO ?). Aj  vzdelávacie inštitúcie sa podstatne odlišujú tým, ako vychovávajú žiakov a študentov: niektorí len odovzdávajú informácie (naviac často už zastarané), zatiaľ, čo iné učia nadobúdať vedomosti pre následné akcie, teda učia koordinovať informačné vstupy. Spoločnosti predsa nesúťažia medzi sebou kto viacej vie, ale len v tom, kto viacej dokáže.
  •    

  • Základné typy vedomostí sú: schopnosť (zručnosť, um) vedomosť (uznaná schopnosť, profesnosť) a vysoká (expertná) odbornosť. Získavať by sa mali priebežným štúdiom od základného, cez stredo- a vysokoškolské, až po celoživotné, nadstavbové. Možno ich charakterizovať nasledovne:
  • 1) Schopnosť je účelová koordinácia akcie, pri ktorej činnosti pravidlá sú vnútorné, skúsenostné, sebadeklarované a sebahodnotiace. Viem písať, čítať a viesť podnik, pretože moja koordinácia vyhovuje mojim vlastným pravidlám hodnotenia kvality. Schopnosť môže nadobudnúť vysokú kvalitu , a to najmä vtedy, keď subjekt (jej nositeľ) je náročný a sebakritický. Vedieť, byť zručný, byť šikovný v dosahovaní osobne prospešných výsledkov však nestačí: žiadúce je spoločenské a inštitucionálne priaznivé hodnotenie. V niektorých kultúrach súčasného sveta nie sú uznávaní samoukovia, autodidaktici, polovzdelanci či šamani.

    2) Vedomosť.  Vedomosť (v pravom zmysle) je založená na splnení vonkajších pravidiel koordinácie. Spoločnosť, inštitúcie, remeslo a profesia potvrdzujú a osvedčujú spoločensky použiteľnú vedomosť, nielen prostú  individuálnu schopnosť. Profesionál sa dokáže podriadiť pravidlám a kritériám profesie, naproti tomu laik, chytrák a samouk spravidla nie. Schopnosť prerastá vo  vedomosť len v kontexte spoločenského „oprávnenia". Podriadenie sa náročným pravidlám neznamená slabosť ale je takpovediac erbom, čí vývesným štítom profesionality.

    3) Expertná vedomosť.  Odbornosť a expertíza predstavujú vyššiu formu vedomostí. Profesionál (v zmysle svojej profesie), ktorý zvládne pravidlá koordinácie akcie tak, že získa schopnosť a oprávnenie tieto pravidlá ovplyvňovať a meniť, dosiahol odbornú znalosť. Len na tejto úrovni sú vedomosti schopné „učiť" v zmysle „meniť" existujúci systém pravidiel a kritérií, ktoré určujú kvalitu procesu a tým aj výsledku. Expert dlhodobo určuje , mení a vymedzuje pravidla svojej odbornosti.

  •     

  • Školstvo na ktoromkoľvek stupni nemôže zostať spoločnosťou nepovšimnuté, či dokonca drancované s vidinou osobného prospechu. Musí byť doslovne preferované  a reálne (nie heslami a proklamáciami) podporované. A to nielen finančne!  O problematike školstva musia rozhodovať nadšení a vysokovzdelaní učitelia, a musí byť administratívne spravované nemenej pre vec zapálenými a odborne zdatnými zástupcami územných celkov a štátu. A univerzity? Ich rozkvet je podmienený zachovaním si autonómie, pričom ich musia viesť grémia pragmatikov ale súčasne aj vizionárov.
  •     

  • To úplne najdôležitejším v súčasnosti je, že všetky typy škôl by mali ťahať za jeden povraz v argumentácii voči občanom, ale aj štátu, za svoju výraznejšiu podporu. Nesmie nás rozdeľovať to, že súťažíme o finančné dotácie jedného ministerstva. Teraz na programe dňa je zastavenie prepadu (ako inak nazvať, že i pri najnovšom hodnotení vysokých škôl sveta japonskou agentúrou  opakovane žiadna slovenská univerzita sa neocitla medzu 500 najlepšími svetovými univerzitami ? Pohoršila si aj Česká republika, oproti 2 univerzitám v množine prestížnych univerzít pred niekoľkými rokmi, v súčasnosti sa ocitá len Karlova Univerzita). Odpovedá to vzdialenej, ale aj nedávnej tradícii?. Zvýšenie kvality celého školského systému, ktorý začína pripomínať silne opráskaný panelák s nezodpovedným (i keď nie chudobným) majiteľom, je celospoločensky žiadúce. Veď vedomosť každého druhu v nasledovných decéniách 21. storočia, ale aj vo vzdialenejšej budúcnosti, bude predstavovať základ prežitia každej národnej komunity na slušnej úrovni.
  •      

  • V posledných rokoch bolo realizovaných bezpočet bitiek v prospech vysokých škôl. Preto sa v nasledovnom budeme venovať problematike školských  zaradení nižších stupňov. Proklamované programy „optimalizácie" základného a stredného školstva musia byť nahradené rozhodnými činmi pre jeho skvalitnenie. Štát by sa nemal zľaknúť podporovať hoci i 15 žiakov v miestnej základnej škole, ale zároveň programovo musí zvyšovať prestíž učiteľov uvedených stupňoch škôl zvyšovaním platov ich pracovníko. Takto musí vyprovokovať želateľnú konkurenciu na miesta učiteľov a v dôsledku zvýšenia kvality učiteľských zborov podporovať ich samostatnosť pri voľbe obsahu i náplni výuky.
  •   

        

  • Vysokoškolská rekvalifikácia a celoživotné vzdelávanie vysokoškolskej úrovne sa stávajú tretím pilierom pre všetkých pedagógov. Len aplikovaním uvedeného je možné zaistiť modernú výuku od prvých stupňov po univerzity, a spojenia výuky s vedou a výsledkami výskumu. Univerzita je len malou súčasťou spoločenstva, a človek-akademik by sa mal velmi zaujímať o to, čo sa deje mimo univerzity , v našom meste , v našom štáte, na svete. Mal by sa zaujímať, ale zároveň spoznať ohrozenie, neprávosť, mal by vyjadrovať svoj názor, viesť verejnú diskusiu na rôzne témy spoločenského a politického života. Ale k veci patrí aj súhlas či nesúhlas s realizáciou vecí verejných ! Snaha o riešenie otázok, ktoré nám kladie súčasnosť, ale už aj budúcnosť v súvislosti s kvalitou života jednotlivca, resp. s čo najdokonalejším a prospešnejším prežitím života ľudí, národov, celého ľudstva, si vyžadujú najprv vypracovanie presnej a dôkladnej analýzy príčin súčasného stavu a stanovenie východísk pre optimálne budúce usporiadsanie a organizovanie života jednotlivca a celých spoločenstvie.
  •    

  • Aby výuka mladej generácie mohla vyústiť v čo najobjektívnejšie, avšak realizovateľné závery, pričom nutno počítať s čo najkonkrétnejšími opatreniami, ktoré by viedli k jednoznačným prínosom pre naplnenie záujmov každého človeka a tým aj ľudstva, musela by, a to aj do budúcnosti  vychádzať z dosiahnutých a čo najpresnejšíe vedecky zdôvodnených poznatkov nielen vo vývoji Vesmíru a Zeme v ňom, ale aj prírody, človeka a jeho vývoja a dosiahnutého stupňa úrovne jeho mylenia.
  •    

  • Nestačí totiž sústrediť pozornosť len na niečo, a tým sú v súčasnosti surové (nespracované) informácie a rozšírená predstava o ich využiteľnosti bez skúseností a faktických vedomostí. Problém prežitia ľudstva je bez akýchkoľvek pochybností hlavnou, ak nie rozhodujúcou otázkou dňa. Ak má akákoľvek činnosť súvisiaca so súčasným ale najmä budúcim životom ľudí zmysel, musí priniesť realizovateľné a čo najkomplexnejšie riešenia, k tomu však je potrebná výchova ale aj chuť jednotlivca učiť sa.
  •    

  • Na záver si neodpustíme provokačnú poznámku. Vieme bezpečne, že nás súčasný životný štýle je v poriadku a je správny? Nie je spotrebná spoločnosť cestou do slepej uličky? Hladať odpoveď aj na takého otázky by malo byť náplňou, ale aj výsledkom každého výchovného a vzdelávacieho procesu. Je totiž všeobecne známe, že pre riešenie akejkoľvek úlohy je potrebné vypracovať najprv analýzu a následne projekt, plán postupu, a prehľad takzvaných postupových krokov. V prípade celosvetovej analýzy, ktorá by mala dopredu posunúť úroveň spôsobu myslenia a života ľudí, musíme vychádzať z množiny poznatkov z najrôznejších vedných odborov, najmä však z astronómie, geovied, histórie, biologie, informatiky etiky a estetiky atď., atď. To si však vyžaduje vedomosti a najmä spoluprácu  expertov z rôznych odborov ľudskej činnosti. Mali by sme si uvedomiť, že v globálnom svete môžu byť záujmy vyspelých ekonomík, napr. USA, v porovnaní so záujmami väčšiny obyvateľov planéty Zem, obmedzené a najmä sebecké.
  • Dušan Hovorka a Ivan Turnovec